Ampulloclitocybe clavipes

Opis

Ampulloclitocybe clavipes má klobúk široký 4–8 cm, sivohnedý, občas s olivovým nádychom a bledším okrajom; v suchom počasí vybledne do okrovej farby. Za mlada je vypuklý s nízkym hrbolčekom, neskôr sa stáva plochým a v strede preliačeným. Lupene sú krémovožlté a zbiehajú hlboko na hlúbik. Hlúbik má charakteristickú kyjakovito zhrubnutú dolnú časť, od ktorej je odvodený názov druhu.

Rastie na zemi v ihličnatých, listnatých a zmiešaných lesoch, tiež v borievkových húštinách a na rumoviskách, najčastejšie od augusta do novembra, a v Poľsku miestami už od mája. V Poľsku je bežný.

Dá sa pomýliť s strmuľkou inovaťovou a inými strmuľkami (Clitocybe), najmä ak je zhrubnutie bázy hlúbika sotva viditeľné. V kombinácii s alkoholom je jedovatý a niektoré opisy ho označujú za vyslovene nejedlý. Nezbierajte ho na konzumáciu.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 4–8 cm. Mladý klobúk klenutý alebo vypuklý, s tupým hrbolčekom, vekom plochý, nakoniec v strede preliačený. Okraj spočiatku podvinutý, neskôr vyrovnaný, tenký a ostrý, bledší. Povrch hladký, nahý alebo pokrytý jemnými vláknenkami, zvyčajne vlhký. Klobúk je hygrofánny: v suchom počasí bledoružovohnedý, vo vlhkom počasí sivohnedý až olivosivý.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene husté, silno zbiehavé na hlúbik, zpočiatku bieliace alebo krémové, neskôr žltkasté; kontrastujú s tmavším klobúkom. Medzi lupeňmi sa nachádzajú kratšie lupenčeky a v blízkosti hlúbika sú lupene občas vidličnaté. Ostria lupeňov rovné, u starších plodníc občas vlnité.

Hlúbik

Výška 3–9 cm, hrúbka 0,8–1,8 cm. Báza je zreteľne kyjakovitá a zhrubnutá (znak, ktorý stojí za názvom druhu), k substrátu pripojená bielym podhoubím; zhrubnutie nie je vždy dobre vyvinuté. Povrch hladký, hodvábne vláknitý, bieliasto-sivý, krémový alebo svetlohnedý, podobný klobúku. Vnútro vatovité a mäkké; povrch hlúbika je pevnejší.

Dužina

Biela, na báze hlúbika mierne nažltlá, mäkká a vodnatá; pri poškodení nemení farbu. Chuť necharakteristická. Vôňa slabá, opísaná rôzne: od zatuchnutej múky až po sladičkú, pripomínajúcu mandle, pomarančový kvet alebo škoricu. Druh je jedovatý v kombinácii s alkoholom, preto by sa dužina nemala ochutnávať.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach biely. Výtrusy vajcovité, elipsoidné alebo okrúhle, hladké (pod SEM jemne ozdobené), neamyloidné, 4,5–8,5 × 3,5–5 µm (opisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Mykorízna huba rastúca na zemi v ihličnatých, listnatých a zmiešaných lesoch (najmä pod bukami), v borievkových húštinách, medzi trávou a opadnutým lístím a na rumoviskách. Staré plodnice niekedy parazituje pošvatka milovníčka húb (Volvariella surrecta).

Rozšírenie. Európa (od Španielska po severnú Škandináviu a Island), Severná Amerika, tiež Kórea, Japonsko a Austrália. Bežný a čoraz častejší v severnej Európe; v Severnej Amerike bežný pod borovicami na východe, menej častý na severozápade. Bežný v Poľsku. V Poľsku nie je právne chránený.

Tvorba plodníc. V Poľsku od mája do novembra; v severnej Európe najmä od augusta do novembra.

S čím si ju možno zameniť?

• Clitocybe nebularis (strmuľka inovaťová) — Väčší, s pevnejšou a mierne kyslastou dužinou; lupene sa pri trení prstom ľahko oddeľujú od klobúka; chýba mu zreteľne kyjakovitá báza hlúbika, lupene sú menej zbiehavé, celkovo bledšia farba.
• Clitocybe costata (strmuľka rebrovitá) — Aj staršie exempláre majú podvinutý, vlnitý okraj klobúka; zvyčajne bez hrbolčeka a s červenohnedšou farbou.
• Ampulloclitocybe avellaneialba — Severoamerický druh; väčší, s tmavším klobúkom a bielymi lupenmi.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku patrí strmuľka kyjakovitá medzi bežne sa vyskytujúce druhy a možno ju nájsť naprieč celou krajinou, najmä v ihličnatých lesoch na vrstve opadaného ihličia.
• Menej skúsení hubári v slovenských lesoch tento druh občas zamieňajú za iné strmuľky, predovšetkým za strmuľku sivastú, od ktorej sa líši najmä typicky kyjakovito zhrubnutou bázou hlúbika.