Agaricus campestris

Opis

Pečiarka poľná je biela alebo sivasto-ochrová pečiarka s klobúkom širokým 5–11 cm, hodvábne vláknitým, za sucha často popraskaným. Lupene sú ružové, potom čokoládovohnedé až čierne a biely, tenký prsteň na hlúbiku často nie je trvácny. Dužina je biela a na reze na niektorých miestach ružovie.

Rastie od mája do októbra na lúkach, pasienkoch, trávnikoch a poliach, najmä tam, kde je hnoj. Po teplých dažďoch môžu plodnice vyrásť v priebehu jediného dňa. Poľské príslovie „rásť ako huby po daždi“ súvisí s jej vzhľadom. Kvôli príliš intenzívnemu hnojeniu lúk ju ubúda.

Najnebezpečnejšou chybou je zámena veľmi mladých exemplárov s bielymi lupeňmi za smrteľne jedovatú Amanita virosa; muchotrávka má na báze hlúbika pošvu a vždy biele lupene. K takýmto otravám došlo aj vo Francúzsku. Treba ju odlíšiť aj od pečiarky páchnucej, ktorá žltne a páchne po fenole. Pri najmenšom podozrení ju nezbierajte ani nejedzte. Nezbierajte ju ani z trávnikov vystavených pesticídom.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 3–12 cm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy). Mladá je zatvorená, takmer guľovitá, potom polguľovitá, nakoniec rozložená naplocho. Okraj je šupinato-popraskaný, povrch hodvábne vláknitý, na vrchole s riedkymi, pritlačenými hnedými šupinami. Farba je spočiatku biela, neskôr sivasto-ochrová. Za sucha sa vrchný povrch rozpraskáva na políčka. Pokožka sa dá ľahko zlúpnuť. Pri stlačení žltne alebo hnedne (staršie exempláre).

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene sú husté, voľné od hlúbika. Biele iba u veľmi mladých, zatvorených plodníc; rýchlo ružovejú, potom sú čoraz tmavšie: čokoládovohnedé až čiernohnedé, u starých fialovohnedé od výtrusov.

Hlúbik

Výška 4–8 cm, hrúbka 1–2 cm, valcovitá, plná, ľahko oddeliteľná od klobúka. Biely blanitý prsteň vysoko na hlúbiku, málo trvácny, u starších exemplárov miznúci (podľa niektorých opisov jednoduchý, tenký). Povrch je hladký, biely, u starších hnedastý; horná časť je často ružovkastá. Báza hlúbika je bez pošvy.

Dužina

Biela alebo vodnato ružová, na reze na niektorých miestach ružovejúca (podľa niektorých opisov špinavohnedobiela, na rozdiel od pečiarky žltokamenej, u ktorej žltne). Nad lupenmi je často sivý nádych, na báze hlúbika oranžový. Chuť je príjemná, jemná, vôňa mierne hubová.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach je čiernohnedý až tmavohnedý. Výtrusy sú elipsoidné, hladké, hrubostenné. Veľkosť 5,5–10 × 4–6 µm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Terestrický saprotrof na lúkach, pasienkoch, trávnikoch, cestných priekopách a poliach, najčastejšie na mierne hnojených miestach (napr. kde sa pasie dobytok), pričom obzvlášť obľubuje konský hnoj. V lesoch len zriedka. Rastie jednotlivo, v malých skupinách alebo v čarovných kruhoch.

Rozšírenie. Na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, taktiež na mnohých ostrovoch. V strednej Európe je rozšírená a pomerne bežná, ale jej počty klesajú v dôsledku nadmerného hnojenia lúk. V Poľsku nie je právne chránená; nachádza sa na zozname húb schválených na predaj (položka 41 Ministerstva zdravotníctva). Plodnice rastú po výdatnom daždi veľmi rýchlo.

Tvorba plodníc. Od mája do októbra (podľa niektorých opisov od konca leta).

S čím si ju možno zameniť?

• Amanita virosa (muchotrávka končistá), Amanita hygroscopica a iné smrteľne jedovaté muchotrávky — Smrteľné chyby sa týkajú najmä veľmi mladých, zatvorených plodníc s ešte bielymi lupeňmi. Muchotrávky majú vždy biele lupene, bielu farbu výtrusného prachu a hlúbik obklopený na báze pošvou; pečiarky majú lupene, ktoré rýchlo ružovejú, a hnedý výtrusný prach. Odporúča sa preskúmať celú bázu hlúbika a susedné mladé plodnice.
• Agaricus xanthodermus (pečiarka páchnuca) — Nejedlá, spôsobuje žalúdočné problémy; dužina pri poškodení žltne (najmä na báze hlúbika), vôňa pripomína fenol.
• Agaricus arvensis (pečiarka ovčia) — Často rastie mimo lesov, prsteň na hlúbiku so šupinami, vôňa po aníze alebo mandliach, lupene dozrievajú cez bledosivasto-ružovú.
• Agaricus bitorquis (pečiarka dvojprstencová) — Klobúk je vždy holý a na hlúbiku je dvojitý prsteň.
• Agaricus bisporus (pečiarka dvojvýtrusná) — Mladé exempláre sa ťažko rozoznávajú; pomáha miesto pôvodu (kultivovaná), mikroskop ich spoľahlivo odlíši.
• Biele Clitocybe (strmuľky) na trávnikoch — Môžu byť toxické; majú bledý výtrusný prach a zbiehavé lupene.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• V slovenskom ľudovom prostredí a nárečiach sa pre túto hubu zaužívali označenia ako „pečurka“ alebo „šampión“.
• Na Slovensku nie je zákonom chránená a patrí medzi bežné druhy, ktoré sa v hojnom počte vyskytujú na vidieckych lúkach a spásaných pasienkoch od nížin až po podhorské oblasti.
• Neskúsení zberači na slovenských lúkach túto pečiarku niekedy riskantne zamieňajú s bielou formou muchotrávky zelenej, od ktorej sa líši najmä sfarbením lupenivého aparátu a absenciou pošvy na báze hlúbika.
• Na slovenských pasienkoch zvykne vytvárať rozsiahle kruhové obrazce, ktoré staré ľudové povesti označovali ako „čarodejné kruhy“ a pripisovali ich nočným tancom lesných víl.