Amanita porphyria

Opis

Muchotrávka porfýrová je stredne veľká muchotrávka s klobúkom širokým 4–10 cm, sivohnedým alebo sivofialovým, hladkým, za sucha lesklým a za vlhka slizkým. Často nesie sivé zvyšky plachtičky. Lupene sú biele a voľné, hlúbik štíhly, s krehkým visiacim prsteňom sivofialového odtieňa. Báza hlúbika je hluzovitá, s odstávajúcou rozstrapkanou pošvou. Dužina páchne nepríjemne, ako hnijúce zemiaky.

Rastie od júla do októbra, najmä v ihličnatých lesoch na kyslých, chudobných pôdach: v borovicových lesoch v nížinách, pod smrekmi v horách. V Poľsku je bežná.

Je to jedovatá huba a nie je vhodná na konzumáciu. Hubári si ju môžu pomýliť s muchotrávkou červenkastou a tiež s inými muchotrávkami, vrátane smrteľne jedovatej muchotrávky zelenej. Každý, kto si nie je istý druhom muchotrávky, by ju nemal zbierať ani jesť.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 4–10 cm; u mladých plodníc zvoncovitý až klenutý alebo polguľovitý, rýchlo sa rozprestierajúci. Okraj tupý, nie ryhovaný. Povrch hladký, nahý, s jemnými vnorenými vláknami, zvyčajne so škvrnitými sivými zvyškami plachtičky. Farba sivohnedá alebo sivofialová (fialový odtieň nie je vždy zreteľný). Za sucha lesklá, za vlhka slizká.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene biele alebo bieliace, husté, nerovnakej dĺžky, pri hlúbiku voľné; po poškodení tmavejú.

Hlúbik

Výška 5–13 cm, hrúbka 0,6–2 cm; valcovitý, smerom nahor sa zužujúci. U mladých plodníc plný, neskôr vnútri dutý; u starších sivohnedý s fialovým odtieňom. Prsteň visiaci, krehký, sivofialový alebo černenejúci, u starších plodníc miznúci. Báza hluzovitá, s odstávajúcou rozstrapkanou pošvou (podľa niektorých opisov môže byť hľuza obklopená bielou blanitou pošvou), zvyčajne tmavšia ako hlúbik.

Dužina

Biela, krehká, pomerne tenká. Vôňa nepríjemná, pripomínajúca hnijúce alebo surové zemiaky, a tiež reďkovku; chuť reďkovková. Dužina by sa nemala ochutnávať.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach biely. Výtrusy guľaté až takmer guľaté, hladké, s priemerom 8–10 µm.

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Mykorízna huba. Rastie na chudobných, kyslých pôdach pod ihličnanmi, najmä smrekmi, tiež jedľami a jedľovcami; zriedkavo pod listnatými stromami, napr. brezou. V poľských nížinách najmä v borovicových lesoch, v horách pod smrekmi.

Rozšírenie. Po celej severnej pologuli: Európa, Severná Amerika, Japonsko; zaznamenaná aj v Austrálii. Severoamerické záznamy, predtým spochybňované, boli štúdiami DNA potvrdené ako rovnaký druh. V Európe veľmi bežná v boreálnych a hemiboreálnych lesoch, menej bežná v miernom pásme; častejšia v horách a na severe. V Poľsku bežná, s mnohými lokalitami. V Poľsku nie je právne chránená.

Tvorba plodníc. Od júla do októbra.

S čím si ju možno zameniť?

• Amanita rubescens — Muchotrávka červenkastá má dužinu, ktorá po poškodení červená, hrdzavohnedý klobúk s múčnatými bradavkami a ryhovaný prsteň; muchotrávka porfýrová má sivohnedý alebo sivofialový klobúk, bieliacu dužinu voňajúcu po hnijúcich zemiakoch a hluzovitú bázu s voľnou pošvou.
• Amanita phalloides (muchotrávka zelená, smrteľne jedovatá) — Muchotrávka zelená má zvyčajne olivovozelenkastý klobúk s vnorenými vláknami a pošvový vak zreteľne obopínajúci hľuzu; muchotrávka porfýrová má sivohnedý až sivofialový klobúk. Ich zámena je nebezpečná, pretože muchotrávka zelená je smrteľne jedovatá.
• Amanita citrina (muchotrávka citrónovožltá) — Podobná tvarom a vôňou, ale klobúk je bledožltý až zelenkavý a prsteň nie je sivofialový.
• Amanita pantherina (muchotrávka tigrovaná) — Uvádzaná ako druh, s ktorým sa dá pomýliť; muchotrávka tigrovaná má hnedý klobúk s množstvom bielych vločiek plachtičky a ryhovaný okraj.
• Amanita excelsa (muchotrávka hrubá) — Väčšia a mäsistejšia, bez hľuzy odstávajúcej od hlúbika.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku sa muchotrávka porfýrová vyskytuje hojne najmä v ihličnatých lesoch na kyslom podloží, od piesočnatých borovicových lesov na Záhorí až po horské smrečiny v Tatrách a na Orave.
• Menej skúsení slovenskí hubári si ju v lesoch občas zamieňajú s muchotrávkou hrubou či muchotrávkou červenkastou, od ktorých sa odlišuje sivofialovým odtieňom prsteňa a špecifickým pachom pripomínajúcim surové zemiaky.