Cortinarius caperatus

Opis

Cortinarius caperatus je stredne veľká huba s klobúkom širokým 4–12 cm, od okrovobéžovej po kožovito žltú, výrazne vráskavú a pokrytú belavými vláknami, u mladých jedincov sivofialovú. Má hrdzavohnedé lupene a plný hlúbik s belavým, blanitým prsteňom a mierne hluzovitou bázou.

Rastie od júla do októbra v smrekových a borovicových lesoch na chudobných, kyslých, piesočnatých pôdach, často medzi machmi a dutohlávkami. V Poľsku je bežná len v niektorých oblastiach.

Dá sa pomýliť s inými pavučincami a s vláknicou červenejúcou, ktorá je silne jedovatá. Preto sa tento druh neodporúča neskúseným zberačom húb. Ak si nie ste istí druhom, hubu nezbierajte a nejedzte.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 4–12 cm; v mladosti vajcovitý až polguľovitý, neskôr široko zvoncovitý, u starších plochý s tupým umbom. Povrch vráskavý a vrúbkovaný, za suchého počasia na okraji popraskaný, pokrytý belavými vláknami (mladé plodnice „ojedenené“). Spočiatku sivofialový alebo sivastý, so zbytkami závoja na okraji; potom kožovito žltý až béžovohnedý.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene husté, vykrojené (pripojené), u mladých plodníc hlinenožlté, neskôr hrdzavohnedasté; spočiatku pokryté bielym závojom.

Hlúbik

Výška 4–15 cm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy), hrúbka 1–3 cm. Valcovitý, plný, na báze hluzovito rozšírený. Farba od belavej cez krémovú po okrovú. Má úzky, belavohnedastý prsteň (zvyšok cortiny), nad ktorým je hlúbik šupinatý, pod ním vláknitý a pozdĺžne čiarkovaný. Prsteň je kľúčovým identifikačným znakom, ale u starých jedincov môže vymiznúť.

Dužina

Biela alebo bledo krémová. Chuť nevýrazná, vôňa neurčitá (podľa niektorých popisov mierna). Neochutnávajte dužinu neznámych húb.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach hrdzavožltý až okrovohnedý. Výtrusy mandľovité, bradavičnaté, 10–14 × 7–9 µm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Terestrická mykorízna huba, nie je vyberavá na hostiteľov. Rastie v smrekových a borovicových lesoch na chudobných, kyslých, piesočnatých pôdach, vlhkých aj suchých; často v blízkosti dutohlávok (Cladonia) a bielomchu (Leucobryum). Nevyskytuje sa na vápnitom podklade. Nachádza sa aj pod bukmi a na vresoviskách.

Rozšírenie. Severná Amerika, Európa a mierne pásmo Ázie. V strednej Európe, najmä na severu, celkom bežná, inde vzácna; v Poľsku bežná len v niektorých oblastiach. V Nemecku a Veľkej Británii sa považuje za zraniteľnú a v Holandsku za ohrozenú. V Poľsku nie je zákonom chránená.

Tvorba plodníc. V Poľsku od júla do októbra.

S čím si ju možno zameniť?

• Cortinarius traganus (pavučinec kozia nôžka) — Podobné sú mladé plodnice so striebristofialovým klobúkom; pavučinec má nepríjemný zápach a lupene pokryté cortinou. Nejedlý.
• Inosperma erubescens (vláknica červenejúca) — V strednej Európe v lete si možno staré plodnice druhu Cortinarius caperatus pomýliť s týmto silne jedovatým druhom; podrobné rozdiely – žiadne údaje.
• Phaeolepiota aurea (podpňovka zlatá) — V Poľsku vzácna; klobúk zlatovo žltý, prsteň zreteľne čiarkovaný; podľa niektorých popisov je povrch práškovito-zrnitý.
• Ostatné pavučince (Cortinarius spp.), najmä zrelé, okrovej farby, ktoré stratili prsteň — Existujú podobné, jedovaté pavučince, preto by tento druh nemali zbierať neskúsení; podrobné rozdiely – žiadne údaje.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku si táto huba vyslúžila viaceré ľudové pomenovania, pričom v mnohých regiónoch ju hubári tradične nazývajú „cigánka“ alebo „srnka“ podľa špecifického sfarbenia klobúka.
• Hojne sa vyskytuje predovšetkým v ihličnatých lesoch chladnejších podhorských a horských oblastí Slovenska, ako sú Orava, Kysuce či Liptov, kde obľubuje kyslé pôdy v porastoch čučoriedia a machu.
• Slovenské rodové pomenovanie sluka vzniklo prirovnaním tvaru nerozvinutých mladých plodníc k lesnému vtákovi sluke hôrnej.