Gomphidius glutinosus

Opis

Slizniak lepkavý je stredne veľká huba so klobúkom širokým 4–15 cm, pokrytým slizom, za mlada fialosivým, potom hnedým, nakoniec okrovým. Má riedke, zbiehavé lupene, belavé a potom sivé, a biely, klzký hlúbik so žltou bázou a prchavým prsteňom. Okraj klobúka je podvinutý a často na ňom visia slizké zvyšky závoja.

Rastie v ihličnatých lesoch, takmer výlučne pod smrekmi, na kyslých pôdach, často medzi čučoriedkami, od júla do novembra. V Poľsku je zriedkavý a je na Červenom zozname rastlín a húb (stav R), takže sa neoplatí zbierať ho vo veľkom.

Hnedasté exempláre možno zameniť za masliaky, ale slizniak lepkavý má lupene, nie rúrky. Podobné sú aj druhy rodu Chroogomphus (nie sú slizké, s červenohnedým alebo oranžovohnedým klobúkom) a slizniak smrekovcový (pod smrekovcami).

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 3–15 cm (opisy uvádzajú rôzne rozsahy); mladý tupo kužeľovitý, potom polguľovitý, klenutý, nakoniec plochý, v strede preliačený alebo až lievikovitý; okraj vždy podvinutý. Povrch hladký, pokrytý slizom (v suchom počasí schne). Mladé plodnice fialosivé alebo sivohnedé, staršie čokoládovohnedé, nakoniec okrové; môžu sa objaviť čiernasté škvrny. Slizké zvyšky závoja často visia z okraja.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene riedke, rôznej dĺžky, často vidlicovité, voskovité, zbiehavé; za mladi belavé, potom sivé, tmavnúce od výtrusov.

Hlúbik

Výška 2–10 cm, hrúbka 0.7–3 cm (opisy uvádzajú rôzne rozsahy), valcovitý, plný, klzký, smerom k báze sa zužujúci. Prsteň prchavý, zanechaný zo slizkého závoja. Povrch belavý, miestami dole žltý; žltá časť Melzerovým činidlom sa sfarbuje do tmavozelena až čierna.

Dužina

Belavé, pod klobúkom hnedasté, v spodnej časti hlúbika miestami citrónovožlté; môže mať vínový nádych. Chuť mierna, vôňa slabá.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach čierny alebo hnedasto-čierny. Výtrusy predĺžené, vretenovité, hladké, 17–22 × 5–8 µm (opisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Zemná huba tradične považovaná za mykoríznu, takmer výlučne pod smrekom, veľmi zriedkavo pod inými stromami (hrab, lipa); podľa novších výskumov mnohé druhy slizniakovitých parazitujú na mykoríznych hríboch (napr. masliakoch rodu Suillus). Uprednostňuje kyslé a nie veľmi vlhké pôdy, najmä v prítomnosti čučoriedok. Hyperakumulátor cézia a ťažkých kovov.

Rozšírenie. Celá severná pologuľa v miernom pásme (Eurázia a Severná Amerika). Zriedkavý v Poľsku; na Červenom zozname rastlín a húb Poľska (2006) má štatút R (zriedkavý, potenciálne ohrozený pre svoj obmedzený výskyt a malé plochy stanovíšť). V Poľsku nepodlieha zákonnej ochrane druhov (zoznam Dz.U. 2014 položka 1408).

Tvorba plodníc. Od júla do novembra; v Európe na jeseň, dokonca až do decembra.

S čím si ju možno zameniť?

• Gomphidius maculatus (slizniak smrekovcový) — Rastie pod smrekovcami; klobúk mäsovookrový až mäsovohnedý, pokrytá tmavohnedými škvrnami.
• Chroogomphus helveticus (slizniak švajčiarsky) — Nie je slizký; plodnica oranžovohnedá až ružovofialová.
• Chroogomphus rutilus (slizniak medený) — Nie je slizký; klobúk červenohnedý.
• Suillus luteus (masliak obyčajný) — Hnedasté exempláre sa dajú z diaľky pomýliť, ale masliak obyčajný má pod klobúkom rúrky a póry, zatiaľ čo slizniak lepkavý má lupene.
• Hygrophorus hypothejus (sliznačka zimná) — Rastie v podobnom biotope, ale má žlté lupene, ktoré sa neoddeľujú od klobúka.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• V slovenských regiónoch si táto huba vyslúžila výstižné ľudové pomenovanie „sopliak“ kvôli mimoriadne hrubej a lesklej vrstve slizu pokrývajúcej mladé plodnice.
• Na Slovensku sa bežne vyskytuje v podhorských a horských smrečinách na Orave, Liptove či v Tatrách a nepatrí medzi zákonom chránené druhy.
• Menej skúsení slovenskí hubári si ju pri pohľade zvrchu občas mýlia s masliakmi, hoci má na spodnej strane klobúka lupene a nie rúrky.