Lepiota brunneoincarnata

Opis

Lepiota brunneoincarnata je malá huba s klobúkom širokým niekoľko centimetrov, pokrytým hnedými, vínovohnedými alebo fialovohnedými šupinami na bledoružovom podklade, zvyčajne s väčšou šupinou v strede. Má biele, voľné lupene, tenký ružovohnedý hlúbik s prstencovitými šupinami a úzkym prstencom, ktorý časom mizne. Dužina sa mierne sfarbuje do červena a vonia ovocne.

Rastie od júla do októbra na okrajoch lesov, v parkoch a záhradách, na trávnikoch a na pôde bohatej na humus. V Poľsku je zriedkavá a je na červenom zozname, ale bežnejšia je v južnej Európe.

Vzhľadom na miesta, kde rastie, sa ľahko zamieňa za tanečnicu poľnú alebo čírovku zemitú, čo viedlo k otravám. Obsahuje amatoxíny podobne ako muchotrávka zelená. Malé bedličky nezbierajte na jedenie, jed sa nedá v kuchyni odstrániť.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 2,7–6 cm. Spočiatku vypuklý s tupým umbonom (alebo polguľovitý), neskôr rozprestreitý, u starších mierne prehĺbený; okraj podvinutý. Pokožka popraskaná na zrnité šupiny: hnedé, vínovohnedé alebo fialovohnedé šupiny na bledoružovom podklade; v mladosti červenohnedá, vekom blednúca na bledoružovohnedú. V strede zvyčajne veľká, neporušená šupina. Dužina v klobúku mäsitá.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene voľné (nepripojené k hlúbiku), biele až bledokrémové, riedke, občas vidlicovité, s malými medzilupienkami; ostria veľmi jemne vrúbkované.

Hlúbik

Výška 2–5 cm, priemer 0,3–0,9 cm, valcovitý. Úzky prsteň, ktorý u zrelých plodníc mizne. Nad prsteňom bieliasto až ružovohnedý, pod ním ružovohnedý až bledofialový, s niekoľkými prerušovanými prstencovitými hnedými šupinami usporiadanými nad sebou (popisovaný aj ako tmavohnedá prstencová zóna).

Dužina

Biela, pri poškodení a reze sa mierne sfarbuje do červena. Vôňa ovocná (popisovaná ako vôňa nezrelého ovocia); chuť mierna – nesmie sa nikdy testovať; neochutnávajte dužinu žiadnej podozrivej huby.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach biely. Výtrusy elipsoidné až oválne, 6–9 × 3,5–5 µm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy), dextrinoidné (v Melzerovom činidle červenohnedé).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Spôsob výživy nie je popísaný (bedličky sú zvyčajne saprotrofy); rastie jednotlivo alebo v malých skupinách na okrajoch lesov, v parkoch a záhradách, na holej pôde bohatej na humus, často na miestach ľudskej činnosti, tiež na trávnikoch a poliach.

Rozšírenie. Zriedkavá v strednej Európe, častejšia v južnej Európe a v teplých oblastiach Európy, tiež vo Veľkej Británii a Nemecku; v Ázii od Turecka a Iránu po východnú Čínu. V Poľsku zriedkavá: do roku 2003 popísaná iba z Národného parku Roztocze; na Červenom zozname rastlín a húb Poľska (2006) má status V (zraniteľný). Objavuje sa aj na zoznamoch ohrozených druhov v Nemecku a Dánsku. Nie je zákonom chránená.

Tvorba plodníc. Od júla do októbra.

S čím si ju možno zameniť?

• Marasmius oreades (tanečnica poľná) — Rastie na trávnikoch (často v kruhoch), klobúk svetlohnedý bez šupín.
• Tricholoma terreum (čírovka zemitá) — Bula popísaná zámena za čírovku zemitú (otrava rodiny v Salon-de-Provence); podrobné rozdiely – žiadne údaje.
• Macrolepiota procera (bedľa vysoká) — Občas zamieňaná; podrobné rozdiely – žiadne údaje.
• Agaricus bisporus (pečiarka dvojvýtrusná) — Bola popísaná otrava v Turecku po zbere spolu s pečiarkami; rozdiely – žiadne údaje.
• Lepiota brunneolilacea, Lepiota helveola (bedlička mäsovoružová) — Tiež jedovaté, malé bedličky; L. brunneolilacea má zelenkastosivý prsteň a rastie na piesočnatých pôdach.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku patrí bedlička hnedočervenkastá medzi zriedkavé teplomilné huby a vyskytuje sa prevažne v najteplejších južných nížinách, kde osídľuje parky, záhrady a okraje listnatých lesov.
• Pre svoj ojedinelý výskyt na území Slovenska je tento druh evidovaný v národnom Červenom zozname húb.
• V slovenskom prostredí dochádza k jej zámene s drobnými poľnými pečiarkami alebo mladými, nerozvinutými plodnicami bedle vysokej.