Macrolepiota procera

Opis

Bedľa vysoká je veľká huba s dáždnikovitým klobúkom s priemerom 10–30 cm, s tmavým umbom a hnedými šupinami na bledšej pokožke. Má husté, biele lupene, vysoký, štíhly hlúbik s posuvným prsteňom a charakteristickým vzorom pripomínajúcim hadiu kožu a hluzovitú bázu.

Rastie od leta do neskorej jesene na okrajoch lesov, na čistinách, lúkach, v parkoch a pri cestách, jednotlivo alebo v skupinách, niekedy v kruhoch. V Poľsku je celkom bežná.

Dá sa pomýliť so smrteľne jedovatou muchotrávkou zelenou (najmä biele formy a mladé plodnice) a s muchotrávkou tigrovanou a bedličkami. Vodítkom je vzor hadej kože na hlúbiku a posuvný prsteň, ale nesmiete sa spoliehať na jediný znak. Zbierajte iba zrelé plodnice a vždy sa pozrite na bázu hlúbika.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 10–30 cm (v opisech sa uvádza aj do 25 cm), dáždnikovitý, v strede s výrazným tmavým umbom. Za mladi vajcovitý a zatvorený, potom kužeľovitý, nízko klenutý, nakoniec plochý a rozložený. Pokožka popraskaná, šupinatá: u mladých plodníc hnedá, u starších biela s veľkými hnedými šupinami, ktoré sa ľahko odstraňujú. Okraj strapatý, zvyčajne biely.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene husté, široké, voľné (nepripojené k hlúbiku), biele alebo v staršom veku bledo ružové; u starších exemplárov s okrovým nádychom.

Hlúbik

Dĺžka 15–40 cm (v opisoch sa uvádza aj 12–40 cm), hrúbka do 2 cm, valcovitá, na spodku ukončená hľuzou (do cca 4 cm). Zo začiatku pevná a špongiovitá, neskôr dutá, ľahko sa odlomí od klobúka, vláknitá. Prsteň posuvný, ovisnutý. Pod prsteňom tmavšie priečne pásy tvoriace vzor pripomínajúci hadiu kožu; nad prsteňom hladký, bielohnedý.

Dužina

Biela (podľa niektorých opisov môže mať bledo ružový odtieň), pri poškodení nemení farbu. V klobúku mäkká, v hlúbiku vláknitá. Chuť jemná, príjemná; vôňa jemná, hríbovo-ovocná (podľa niektorých opisov oriešková). Ochutnávanie neznámych húb sa neodporúča.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach biely. Výtrusy elipsoidné, hladké. Veľkosť 15–20 × 10–13 µm (uvádza sa len v niektorých opisoch).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Pôdny saprotrof. Rastie jednotlivo, v skupinách alebo v čarodejných kruhoch na priepustných hlinitých pôdach bohatých na vápnik; vyhýba sa kyslým a vlhkým stanovišťam. Mravcom priateľská; niekedy sa pestuje v záhrade na kope drevného odpadu.

Rozšírenie. Severná Amerika (možná, potrebuje potvrdenie), Európa, Kórea, Japonsko, Nový Zéland. V Poľsku celkom bežná po celej krajine: na okrajoch lesov, na čistinách, rúbaniskách, lúkach, v parkoch, pri cestách a na cintorínoch. V Poľsku nie je právne chránená; je na zozname húb schválených na predaj (Ministerstvo zdravotníctva, položka 10).

Tvorba plodníc. Od leta do neskorej jesene (vo Veľkej Británii od júla do novembra).

S čím si ju možno zameniť?

• Amanita phalloides (muchotrávka zelená, najmä biele formy a mladé plodnice) – smrteľne jedovatá — Muchotrávka zelená má na báze pošvu, hlúbik bez vzoru hadej kože a biele lupene v každom veku; bedľa má vzor na hlúbiku a tmavšie šupiny na bledšej pokožke. Zbierajte iba zrelé plodnice, nie v štádiu vajíčka.
• Amanita pantherina (muchotrávka tigrovaná) – jedovatá — Muchotrávky majú zvyčajne bledšie škvrny na tmavšej pokožke (naopak ako bedľa); pravidlo neplatí pre všetky druhy.
• Chlorophyllum rhacodes (bedľa červenejúca) — Hlúbik bez šupín a vzoru hadej kože, dužina pri poškodení červená.
• Macrolepiota konradii (bedľa Konradova) — Oveľa menšia, má menej, ale väčších škvŕn na klobúku a iný vzor na hlúbiku; omyl je neškodný.
• Chlorophyllum molybdites – jedovatá — Lupene mierne zelenkasté, výtrusný prach zelenkastý, bez vzoru hadej kože na hlúbiku. Podľa niektorých opisov sa v Poľsku nevyskytuje; iné uvádzajú, že jej rozšírenie sa môže šíriť do Európy.
• Lepiota brunneoincarnata a iné bedličky (Lepiota) – jedovaté, tiež smrteľné — Oveľa menšie.
• Pečiarky (Agaricus) — Hnedé výtrusy, lupene zrelých exemplárov nie sú nikdy biele.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• V slovenských regiónoch si bedľa vysoká vyslúžila rôzne trefné ľudové pomenovania, ako napríklad „parazól“ na Záhorí pre klobúk pripomínajúci slnečník či „koza“ a „sŕňatko“ na strednom Slovensku pre jej strakatý vzhľad a štíhly vzrast.
• Na území Slovenska je tento druh hojne rozšírený od nížin až po podhorské pásma a nepodlieha zákonnej ochrane, pričom sa najčastejšie objavuje na svetlých okrajoch lesov a priľahlých lúkach.