Amanita virosa

Opis

Muchotrávka končistá je štíhla, celkom biela huba s klobúkom širokým 6–12 cm, v mladosti vajcovitým, potom kužeľovito-zvoncovitým, často so špičkovým hrbolčekom. Má biele, husté lupene, ovisnutý prsteň na šupinatom hlúbiku a hľuzovitú bázu zasadenú do vrecovitej, rozstrapkanej pošvy. Pošva býva niekedy ukrytá v lístí, takže pri každej bielej lupenatej hube musíte dôkladne vykopať bázu hlúbika.

V Poľsku je zriedkavá, najčastejšie sa nachádza v horských ihličnatých lesoch pod smrekmi a borovicami, menej často pod bukmi. Plodnice sa objavujú v neskorom lete a na jeseň.

Najväčším rizikom je zámena mladých plodníc za pečiarky. Podobná je aj muchotrávka jarná a biela forma muchotrávky zelenej; všetky tri sú smrteľne jedovaté. Zbierajte biele lupenaté huby len vtedy, ak si ste istí druhom, a nedávajte ich do toho istého košíka s jedlými hubami. Jed sa nedá v kuchyni odstrániť.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 6–12 cm; v mladosti vajcovitý, potom kužeľovito-zvoncovitý, nakoniec mierne vypuklý, často s výrazným hrbolčekom. Povrch hladký, suchý a hodvábny, za vlhka lepkavý; pokožka sa dá zlúčiť. Farba biela, na vrchole bledožltá alebo krémová; vekom môže zožltnúť. Niekedy s nepravidelnými škvrnami po zvyškoch všeobecnej závesky, inokedy bez nich.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene biele, husté, voľné (nepripojené k hlúbiku), okraje niekedy rozstrapkané.

Hlúbik

Výška 8–15 cm, hrúbka 1–2 cm, valcovité, smerom nahor sa zužujúce, vekom štíhlejšie; biele, s veľkými vláknitými šupinami. Prsteň ovisnutý, ryhovaný, u starých jedincov môže vymiznúť. Báza hľuzovitá, s výraznou, strapkatou, vrecovitou pošvou.

Dužina

Biela, krehká, pri zlomení nemení farbu. Vôňa nepríjemná, dusivá (niekedy prirovnávaná k reďkovke); chuť opísaná ako mierna – nikdy sa nesmie ochutnávať; neochutnávajte dužinu žiadnej podozrivej huby. S NaOH sa dužina intenzívne sfarbuje do žlta.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach biely. Výtrusy hladké, guľaté až takmer guľaté, amyloidné (s Melzerovým činidlom sa sfarbujú do fialova), 7–10 µm.

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Mykorízna huba (ektomykoríza). Partneri: smrek, borovica, jedľa, buk, gaštan jedlý, tiež breza. Opísaná hlavne z horských ihličnatých lesov, menej často zo zmiešaných a listnatých lesov; tiež na rašeliniskách.

Rozšírenie. Opísaná zo Švédska; známa z Európy a severnej a východnej Ázie (geneticky potvrdená okrem iného v Číne). Správy o jej výskyte v Severnej Amerike sa v skutočnosti týkajú iných, podobných druhov (A. bisporigera, A. ocreata, A. amerivirosa). Zriedkavá v Poľsku; na Červenom zozname rastlín a húb Poľska (2006) má status V (zraniteľný). Nie je právne chránená. Je tiež na zoznamoch ohrozených druhov v Holandsku.

Tvorba plodníc. Neskoré leto a jeseň.

S čím si ju možno zameniť?

• Amanita verna (muchotrávka jarná) — Veľmi podobná, plodí na jar a v lete; má čisto biely klobúk a hladký hlúbik. V teste s KOH A. verna poskytuje žltú reakciu a A. virosa oranžovožltú. Oba druhy sú smrteľne jedovaté.
• Amanita phalloides (muchotrávka zelená), biela forma — Biela, albinotická forma je veľmi podobná a taktiež smrteľne jedovatá; ich rozlíšenie si vyžaduje skúsenosti a preskúmanie podrobných znakov.
• Agaricus spp. (pečiarky, najmä mladé) — U veľmi mladých pečiarok sú lupene biele, potom ružovenejú a hnednú (u starých čokoládovohnedé); muchotrávka končistá má biele lupene po celú dobu, biely výtrusný prach a pošvu na báze hlúbika, ktorú pečiarky nemajú. Zámena sa týka predovšetkým zberu nedospelých plodníc.
• Volvopluteus gloiocephalus (pazelenka hlienovitá) a iné biele pošvovky — Majú ružové lupene, nemajú prsteň ani hľuzu na báze hlúbika; v lesoch rastú zriedkavo.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku rastie táto huba pomerne vzácne a vyskytuje sa predovšetkým v ihličnatých lesoch vyšších polôh severného a stredného Slovenska, napríklad na Orave alebo v Tatrách.
• V slovenskom Červenom zozname húb je evidovaná ako zraniteľný druh, ktorý vyžaduje ochranu svojich prirodzených horských stanovíšť.
• V slovenských lesoch býva najčastejšie zamieňaná s mladými pečiarkami, hoci sa od nich zreteľne odlišuje trvalo bielymi lupeňmi a pošvou na báze hlúbika.