Agaricus sylvicola

Opis

Agaricus sylvicola je biela, hodvábne lesklá pečiarka s klobúkom širokým 6–14 cm a s nízkym hrbolčekom. Po dotyku alebo prerezaní žltne a príjemne vonia po aníze alebo mandliach. Jej hlúbik je štíhly, ohnutý, s tenkým, ovisnutým prsteňom a zreteľne rozšírenou, hľuzovitou bázou. Lupene sú spočiatku belavé, potom sivastokrvavé a tmavohnedé.

Rastie od júla do októbra, zvyčajne jednotlivo, v borovicových a smrekových lesoch, tiež pod bukmi, a obľubuje trávnaté okraje. V Poľsku je dosť bežná. Kumuluje kadmium, preto by sa nemala jesť vo veľkých množstvách a často.

Mladé, ešte zatvorené plodnice sa dajú zameniť so smrteľne jedovatými muchotrávkami; rozhoduje báza hlúbika (pošva u muchotrávky). Tiež ju odlišujte od pečiarky páchnucej, ktorá vonia po fenole. Ak máte pochybnosti, nezberajte ju ani nejedzte.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 5–15 cm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy), o niečo menší ako pri pečiarke poľnej. Spočiatku polokruhovitý, neskôr sa otvára dáždnikovito, so slabým, tupým hrbolčekom; pomerne mäsitý. Farba biela, niekedy belavokrémová, sírovo žltá alebo okrovožltá. Povrch od hodvábneho po jemne vláknitý, dokonca vláknito-vlnatý. Po stlačení alebo poškodení žltne (podľa niektorých popisov žlto-okrový).

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene voľné, veľmi husté; u mladých belavé, potom sivastokrvavé, nakoniec tmavočervené až čiernohnedé.

Hlúbik

Výška 5–15 cm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy), šírka 1,5–3 cm; štíhly, valcovitý, smerom nahor sa trochu zužuje, nad prsteňom hodvábne vláknitý. Väčšinou ohnutý nad hľuzou, na báze charakteristicky rozšírený do hľuzy. Prsteň veľmi tenký, ovisnutý, zdola lemovaný kožovitými bradavicami (podľa niektorých popisov krehký). Farba podobná klobúku. Na báze bez pošvy.

Dužina

V klobúku biela, veľmi tenká, s dutinou v blízkosti hlúbika; po prerezaní alebo rozdrvení žltne. Vôňa príjemná, anízová alebo mandľová; anízová vôňa pri varení mizne a je spôsobená malým množstvom zmesi benzylalkoholu a benzaldehydu. Divé exempláre neochutnávajte.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach purpurovohnedý až hnedý. Výtrusy elipsoidné, hladké, 6–7.5(8) × 4–5.5 µm, bez klíčneho póru. Schäfferova reakcia a reakcia s KOH pozitívne (podobne ako u iných druhov sekcie Arvenses).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Terestrický saprotrof v borovicových a smrekových lesoch, tiež pod bukmi, obľubujúci trávnaté okraje medzi ihličnatou opadankou; rastie väčšinou jednotlivo (podľa niektorých popisov aj v listnatých lesoch, zvyčajne po niekoľkých exemplároch alebo jednotlivo). Druh dokáže kumulovať kadmium – jeho koncentrácia v plodnici môže byť až 300-krát vyššia ako v pôde.

Rozšírenie. Severná Amerika a Európa (vrátane Veľkej Británie); podľa niektorých popisov aj Bangladéš a Pakistan. V Poľsku pomerne bežná. V Poľsku nie je zákonom chránená; objavuje sa na zozname húb schválených na predaj (položka 43 Ministerstva zdravotníctva, ako A. silvicola).

Tvorba plodníc. Od júla do októbra (leto až neskorá jeseň).

S čím si ju možno zameniť?

• Amanita virosa (muchotrávka končistá) a mladá Amanita phalloides (muchotrávka zelená) — Mladé, kužeľovito zatvorené plodnice sa dajú zameniť so smrteľne jedovatou muchotrávkou končistou. U muchotrávky sa pokožka klobúka pri poškodení nesfarbuje do žlta a na báze hlúbika je pošva; lupene muchotrávok zostávajú biele. Druh sa podobá aj na mladú muchotrávku zelenú.
• Agaricus arvensis (pečiarka ovčia) — Jej lupene nemajú nikdy ružovkastý nádych.
• Agaricus xanthodermus (pečiarka páchnuca) — Nejedlá; vôňa po kyseline karbolovej, dužina pri poškodení silne žltne.
• Agaricus campestris a iné pečiarky zo sekcie Arvenses (napr. A. albolutescens, A. abruptibulbus, A. osecanus, A. subrutilescens) — Uvedené ako podobné; podrobné rozdiely – žiadne údaje.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku rastie pečiarka hájová hojne v ihličnatých aj zmiešaných lesoch, pričom sa bežne vyskytuje od nížinných borovicových porastov Záhoria až po horské smrečiny.
• V slovenských lesoch môže dôjsť k jej zámene s bielou formou muchotrávky zelenej alebo s muchotrávkou končistou, od ktorých sa však zreteľne odlišuje absenciou pošvy na báze hlúbika a tmavnúcou farbou dospelých lupeňov.
• Tento druh nepatrí na území Slovenska medzi zákonom chránené huby a nie je zaradený ani na národnom červenom zozname ohrozených druhov.