Lepiota clypeolaria

Opis

Lepiota clypeolaria je malá huba s klobúkom s priemerom 4–7 cm, v mladosti vajcovitým, neskôr zvoncovitým až plochým. Je biskvitovobiela alebo žltkastá, pokrytá hnedastými šupinami usporiadanými do kruhov, v strede má tmavší, hladký umbo. Lupene sú biele a husté, dužina má nepríjemný zápach. Najľahšie ju možno spoznať podľa hlúbika: pod rýchlo miznúcim prsteňom je hrubý a vlnatý, akoby oblečený do „ponožky“.

Rastie od júla do októbra na zemi v listnatých a ihličnatých lesoch a v parkoch, jednotlivo alebo v malých skupinách, najčastejšie na dobre osvetlených miestach. V strednej Európe je pomerne bežná.

Je jedovatá a nesmie sa konzumovať. Horšie je, že sa niekedy zamieňa za bedľu vysokú a rod Lepiota zahŕňa smrteľne jedovaté druhy. Každú malú hubu so šupinatým klobúkom, bielymi lupenmi a prsteňom na hlúbiku považujte za nebezpečnú a nezbierajte ju na konzumáciu.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 4–7 cm. V mladosti vajcovitý, neskôr zvoncovitý, nakoniec plochý, v strede s tupým, hladkým, hrdzavohnedým umbom; umbo tvorí ostro ohraničený terč vo farbe šupín. Povrch je bieliaci, bielo-krémový alebo žltkastý, pokrytý okrovo-žltými až hnedastými, vlnatými šupinami sústredne usporiadanými. Z okrajov visia zvyšky závoja.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene husté, biele alebo bledo žltkasté, voľné (nepripojené k hlúbiku).

Hlúbik

Výška 4–12 cm, hrúbka 0,3–1 cm; valcovitý, úzky, vnútri dutý (rúrkovitý), smerom k báze mierne zhrubnutý alebo kyjakovitý. Biely; prsteň je nejasný, rýchlo miznúci alebo pripomínajúci prstencovú zónu. Pod prsteňom je hlúbik pokrytý hrubými, vlnatými, žltkastými alebo hnedastými šupinami („čižmovitý“ vzhľad) a hore je hladký. U starších jedincov šupiny blednú.

Dužina

Biela až bledookrová. Zápach nepríjemný, chuť jemná. Dužina by sa nemala ochutnávať.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach biely. Výtrusy hladké, vretenovité (na oboch koncoch zúžené) alebo mandľovité, 11–18,5 × 4–6.5 µm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Saprotróf rastúci na zemi v listnatých a ihličnatých lesoch a v parkoch, jednotlivo alebo v malých skupinách; uprednostňuje dobre osvetlené miesta.

Rozšírenie. Rozšírená v miernom pásme severnej pologule: Európa, Severná Amerika, Ázia (vrátane Japonska, Kórey, Číny); podľa niektorých popisov aj Južná Amerika. V strednej Európe pomerne bežná. V Poľsku nie je právne chránená a nie je na zozname húb schválených na predaj v Poľsku.

Tvorba plodníc. Od júla do októbra (hlavne na jeseň).

S čím si ju možno zameniť?

• Macrolepiota procera (bedľa vysoká) — Oveľa väčšia (klobúk zvyčajne nad 10 cm), s hadím vzorom na hlúbiku a pohyblivým, trvalým prsteňom; u bedličky štítkovitej je plodnica malá a hlúbik vlnatý, bez trvalého prsteňa.
• Lepiota ignivolvata (poľsky: czubajeczka czerwonopochwowa) — Zhora veľmi podobná, ale hlúbik nemá vlnaté vlákna, iba oranžovohnedú prstencovú zónu.
• Lepiota magnispora (poľsky: czubajeczka brzuchatozarodnikowa) — Jasnejšie farby, výraznejšie zafarbený stred klobúka, jasne žlté až hnedasté šupiny na okrovom podklade, žlto-okrový hlúbik a dlhšie výtrusy.
• Lepiota ochraceosulfurescens — Menej zreteľný tmavý terč v strede klobúka, zápach po gume alebo rozpustenom masle a žltá dužina na báze hlúbika; niektorí autori považujú tento názov za synonymum.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku sa vyskytuje pomerne bežne v rôznych regiónoch od nížin až po podhorské pásma, pričom sa najčastejšie objavuje v ihličnatých a zmiešaných lesoch pod smrekmi.
• Medzi slovenskými hubármi dochádza k jej zámenám s mladými plodnicami bedle vysokej, od ktorej sa však líši podstatne menším vzrastom a nápadne vlnatým hlúbikom.