Agaricus sylvaticus

Opis

Pečiarka lesná má klobúk široký 3–10 cm, tmavohnedý až okrový, husto pokrytý škoricovými, vláknitými šupinami. Lupene sú sivastofervené, potom tmavohnedé a na bielom hlúbiku visí prsteň. Charakteristické je červenenie dužiny pri reze a hlúbika pri stlačení.

Rastie najmä v ihličnatých a zmiešaných lesoch, najčastejšie pod smrekmi a jedľami, menej často v parkoch a na lúkach, často v skupinách. V Poľsku je celkom bežná.

Treba ju odlíšiť od pečiarky páchnucej, ktorá vonia po fenole a žltne, a od mladých muchotrávok (tie majú na báze hlúbika pošvu a biele lupene). Ak máte pochybnosti, nenezbierajte ju ani nejedzte.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 3–10 cm. U mladých jedincov zvoncovitý alebo polguľovitý, potom klenutý, u starších plochý. Povrch suchý, tmavohnedý až okrový, husto pokrytý škoricovohnedými, pritlačenými, vláknitými šupinami (v opisech sa uvádza aj sivohnedá farba so širokými šupinami). Svetlá forma je zriedkavá.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene husté, úzke, voľné; u mladých jedincov sivastofervené, u starších tmavohnedé (podľa niektorých opisov sivé, potom oveľa tmavšie); ostria bledšie. Biela, blanitá hlúbiková plachta pretrváva pomerne dlho.

Hlúbik

Výška 5–12 cm, hrúbka 1–2 cm, biela alebo hnedastá, valcovitá, na báze hluzovitá, za mladi plná, neskôr dutá, ľahko oddeliteľná od klobúka. Prsteň odstávajúci alebo visiaci, umiestnený vysoko na hlúbiku. Pri stlačení z červenie, potom hnedne.

Dužina

Biela, pri reze červenejúca. Chuť jemná, vôňa nevýrazná. Dužinu divo rastúcich jedincov neochutnávajte.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach čiernohnedý až čokoládhnedý. Výtrusy vajcovité až elipsoidné, hladké; veľkosť 5,5–6 × 3,5–4 µm.

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Pozemný saprotrof, najmä v ihličnatých a zmiešaných lesoch, zriedkavo v listnatých lesoch a krovinách, niekedy na lúkach a v parkoch. Najčastejšie pod smrekom obyčajným a jedľou bielou, tiež pod jelšami a vŕbami.

Rozšírenie. Severná Amerika, Európa, Ázia (podľa niektorých opisov aj Severná Afrika). V Poľsku celkom bežná. Nie je zákonom chránená; objavuje sa na zozname húb schválených na predaj (položka 39 Ministerstva zdravotníctva ako A. silvaticus). Často rastie v skupinách.

Tvorba plodníc. Od začiatku leta alebo od septembra do novembra v Európe; termíny sú uvádzané nejednoznačne.

S čím si ju možno zameniť?

• Agaricus xanthodermus (pečiarka páchnuca) — Nejedlá; vonia po karbole (fenole) a báza hlúbika pri poškodení žltne.
• Agaricus porphyrizon (pečiarka fialkastá) — Zriedkavá; dužina pri poškodení žltne, klobúk má mierne odlišnú farbu.
• Agaricus phaeolepidotus — Hlúbik pri reze žltne (a ružovie); klobúk viac hnedastý; vôňa jódu alebo atramentu.
• Tricholoma vaccinum — Podobná zhora, ale bez prsteňa a lupene vekom hrdzavejú.
• Mladé bielo-lupeňové muchotrávky — Muchotrávky majú pošvu a biele lupene, pečiarky majú hnedý výtrusný prach.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku patrí pečiarka lesná medzi bežne sa vyskytujúce druhy, ktoré možno nájsť rásť v skupinách najmä v ihličnatých a zmiešaných lesoch podhorských oblastí pod smrekmi a jedľami.
• V slovenskom ľudovom názvosloví sa pre ňu vžilo pomenovanie „lesný šampiňón“, odvodené od jej prirodzeného výskytu v lesnom prostredí na rozdiel od lúčnych zástupcov tohto rodu.
• Pri potulkách slovenskou prírodou sa dá od pečiarky zápašnej spoľahlivo odlíšiť tým, že jej dužina po poškodení nápadne červenie a nevydáva nepríjemný karbolový zápach.