Leccinum versipelle

Opis

Kozák žltooranžový má tehlovo oranžový alebo oranžovožltý klobúk široký 5-15 cm, vankúšovitý, mierne plstnatý, na okraji so zvyškami blanitej kožičky. Spodnú stranu tvoria rúrky, belavé až sivasté. Štíhly hlúbik je biely alebo svetlosivý a pokrytý malými čiernymi šupinkami, čo je typickým znakom celého rodu kozákov. Po prerezaní dužina ružovie-sivie-fialovie a na báze hlúbika sa sfarbuje do zelena-modra.

Rastie od júna do októbra výhradne pod brezami alebo v ich blízkosti, v lesoch a na vresoviskách, jednotlivo alebo v skupinách. V Poľsku je bežný.

Najľahšie sa dá zameniť s kozákom osikovým, ktorý má jasnejší klobúk, bledé, neskôr červenohnedé šupinky a rastie pod osikami. Napriek tomu zbierajte iba plodnice, o ktorých ste si istí, že sú kozákom (rúrky, šupinky na hlúbiku, breza).

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 5-15 cm, vankúšovito vypuklý, zvyčajne plstnatý a drsný, zamatový; farba tehlovo oranžová alebo oranžovožltá (v opisoch tiež od žltohnedej, cez žltooranžovú a okrovú až po tehlovo červenú). Na okraji so zvyškami presahujúcej blanitej kožičky.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Rúrkatý; rúrky dlhé 8-22 mm, belavé so sivým nádychom, žltkastoobelevé až hnedosivé, pri poškodení purpurové až sivasté. Póry približne 0,5 mm, sivobiele až sivookrové, pri poškodení hnednúce. Pripojenie k hlúbiku – bez údajov.

Hlúbik

Výška 6-15 cm, hrúbka 1-3 cm (podľa niektorých opisov do 3,5 cm), pevný, štíhly. Povrch biely alebo svetlosivý, pokrytý malými čiernymi šupinkami, ktoré u starších plodníc hnednú (podľa niektorých opisov sú šupinky sivasté až čierne, zriedkavejšie belavé).

Dužina

Biela až ružovkastá; po prerezaní ružovie-sivie-fialovie až hnedosivie, v dolnej časti hlúbika sa sfarbuje do zelena-modra. Chuť a vôňa – bez údajov; surová dužina by sa nemutela ochutnávať.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach hnedastý (podľa niektorých opisov žltohnedý až olivový). Výtrusy hladké, elipsoidno-vretenovité, (9-)11,5-16,5 × 3,5-5 µm (opisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Mykorízna huba (ektomykoríza), výhradne s brezou (Betula), v lesoch a na vresoviskách, na piesočnatých, mierne kyslých hlinitých pôdach. Rastie jednotlivo alebo v skupinách.

Rozšírenie. Severná Amerika, Európa a Ázia; v Európe rozšírená, od Škandinávie po Island. Bežná v Poľsku. Na červených zoznamoch Nemecka a Holandska. V Poľsku nie je zákonom chránená.

Tvorba plodníc. Od júna do októbra; podľa niektorých opisov od júla alebo augusta do novembra.

S čím si ju možno zameniť?

• Leccinum aurantiacum (kozák osikový) — Šupinky na hlúbiku najskôr belavé, potom červenohnedé, nikdy nie čierne; klobúk intenzívnejšie, jasnejšie červený; rastie pod osikami. Dužina tiež mení farbu.
• Leccinum vulpinum (kozák lišajový), Leccinum piceinum — Podobné druhy; podrobné rozdiely – bez údajov.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• V slovenských regiónoch, najmä na Liptove a Orave, je tento druh ľudovo známy ako „brezovec“ alebo „breziak“, keďže jeho výskyt je nerozlučne spojený s prítomnosťou briez.
• Slovenskí hubári si ho v lesoch často mýlia s kozákom osikovým, oproti ktorému má však na hlúbiku výrazné tmavé až čierne šupinky a rastie výhradne pod brezami.
• Na Slovensku sa s ním možno najčastejšie stretnúť v chladnejších podhorských oblastiach severnej časti krajiny, kde sprevádza náletové brezy na lúkach, pasienkoch a rašeliniskách.