Pluteus cervinus

Opis

Štítovka jelenia má klobúk široký 5–12 cm, spočiatku zvoncovitý alebo polguľovitý, neskôr plochý, v odtieňoch hnedej a sivej, od svetlej po takmer čiernohnedú, zvyčajne tmavšiu v strede. Povrch je hladký a mierne hodvábny, v daždivom počasí lesklý. Lupene pod klobúkom sú voľné: u mladých plodníc biele, neskôr ružové. Hlúbik je biely, pokrytý hnedými pozdĺžnymi vláknami, bez prstienka. Dužina je biela a vonia po reďkovke alebo klíčkoch zemiakov.

Rastie od jari do neskorej jesene na odumretom dreve: na pňoch, spadnutých kmeňoch, v pilinách a medzi drevným odpadom, v listnatých aj ihličnatých lesoch. Vyskytuje sa jednotlivo alebo v malých skupinách. V Poľsku je veľmi bežná.

Tri znaky dohromady ju odlišujú od mnohých iných lupenitých húb: rastie na dreve, má voľné lupene a ružový výtrusný prach. Podobné štítovky, napr. tie s čiernymi ostriami lupeňov alebo s olivosivým klobúkom rastúcim na vrbe, možno spoľahlivo rozoznať len pod mikroskopom. Ak si nie ste istí druhom, hubu nezbierajte a nejedzte.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 5–12 cm, niekedy až 15 cm; v mladosti polguľovitý alebo zvoncovitý, často vráskavý, neskôr vypuklý až plochý, niekedy s tupým umbonom. Povrch hladký, matný až hodvábno-lesklý, s jemnými, vrastenými tmavými vláknami usporiadanými lúčovito (viditeľné pod lupou); za vlhka lesklý. Farba siahá od bledo ochrovo-hnedej a sivohnedej po čiernohnedú, stred býva tmavší; vyskytujú sa aj albinotické jedince s úplne bielym klobúkom.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene voľné, t.j. nedotýkajú sa hlúbika, pomerne husté, bruškaté. Krémovo biele u mladých plodníc, potom s ružovým nádychom a lososovo ružové v plnej zrelosti (z dozrievajúcich výtrusov).

Hlúbik

Výška 5–12 cm, hrúbka 0.5–2 cm (niekedy až 3 cm), valcovitý, menej často kyjakovitý, zvyčajne mierne hrubší na báze. Povrch biely až špinavobieli, pokrytý tmavšími hnedými vláknami vytvárajúcimi pozdĺžne pruhy. Bez prstienka. Za mladi plný, u starých jedincov dutý.

Dužina

Biela alebo bieliaca; v klobúku mäkká a ohybná, v hlúbiku dosť krehká. Vôňa dosť silná, rafanoidná (ako reďkovka) alebo pripomínajúca zemiakové klíčky, pivničná; chuť jemná, zatuchnutá alebo zemitá, v niektorých popisech časom mierne horkastá. Neochutnávajte dužinu za účelom určenia huby.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach ružový až ružovohnedý. Výtrusy hladké, elipsoidné až široko elipsoidné, cca 6.5–8 × 5–6.5 µm (popisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Saprotrof na hnijúcom dreve listnatých a ihličnatých stromov: na kmeňoch, pňoch, hrubších spadnutých konároch, koreňoch, kôre, pilinách a drevnom odpade; nerastie na tenkých vetvičkách. Obzvlášť hojná na vlhkých pilinách a kopách hnijúcich drevných štiepok. Plodnice jednotlivé alebo v malých skupinách.

Rozšírenie. Na všetkých kontinentoch okrem Afriky a Antarktídy, a na mnohých ostrovoch. Bežná v Európe a východnej Severnej Amerike; zriedkavá a pravdepodobne zavlečená v západnej Severnej Amerike. Veľmi bežná v Poľsku, v ihličnatých, listnatých a zmiešaných lesoch. V Poľsku nie je právne chránená.

Tvorba plodníc. Od jari do neskorej jesene (apríl–december v Európe).

S čím si ju možno zameniť?

• Pluteus atromarginatus (po poľsky: drobnołuszczak czarnoostrzowy) — Tmavohnedé alebo čierne ostria lupeňov; rastie na ihličnatom dreve.
• Pluteus salicinus (po poľsky: drobnołuszczak zielonawoszary) — Klobúk čiernosivý, bez hnedých tónov; rastie na vrbovom dreve.
• Megacollybia platyphylla (po poľsky: pieniążnica szerokoblaszkowa) — Riedke, širšie, vždy biele lupene pripojené k hlúbiku; početné rizomorfy na báze hlúbika; biely výtrusný prach.
• Entoloma spp. (hodvábnice) — Podobne sfarbené druhy majú lupene pripojené k hlúbiku (nie voľné) a charakteristické uhlovaté výtrusy.
• Ostatné druhy Pluteus (vrátane P. rangifer, P. elaphinus, P. hongoi, P. exilis) — Niekoľko podobných štítoviek; spoľahlivé rozlíšenie je možné len mikroskopickým vyšetrením.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na celom území Slovenska patrí štítovka jelenia k najrozšírenejším hubám a vďaka svojej bohatej populácii nie je zaradená v Červenom zozname húb Slovenska ani chránená zákonom.
• Slovenský druhový názov „jelenia“ vznikol na základe odtieňa jej klobúka, ktorý pripomína sfarbenie srsti jelenej zveri žijúcej v našich lesoch.
• V slovenských lesoch sa vyskytuje celoplošne od nížinných lužných lesov až po horské polohy, kde zohráva dôležitú ekologickú úlohu pri rozklade tlejúceho dreva.