Agaricus xanthodermus

Opis

Pečiarka páchnuca (Agaricus xanthodermus) vyzerá ako obyčajná pečiarka poľná: má biely, hodvábny klobúk s priemerom 4–12 cm, biely, štíhly hlúbik s hľuzovitou bázou a ovisnutým prsteňom. Lupene sú najprv ružové, potom čokoládovohnedé. Najdôležitejším znakom je intenzívne, chrómovo žlté zafarbenie po poškrabaní alebo prerezaní bázy hlúbika a vôňa karbolu alebo atramentu, ktorá sa silno zintenzívňuje počas varenia.

Rastie od mája do októbra na trávnikoch, v parkoch, záhradách, pri cestách a v lesoch. V Poľsku je pomerne častá a niekedy je príčinou otráv, pretože sa dá ľahko pomýliť s hubami, najmä s pečiarkou ovčou a pečiarkou poľnou.

Pravidlo určovania podľa vône platí iba pre pečiarky; mnohé iné jedovaté huby sa nedajú rozoznať podľa vône. Ak si nie ste istí druhom, hubu nezbierajte a nejedzte.

Určovacie znaky

Klobúk

Priemer 4–12 (15) cm, za mladi vypuklý, niekedy takmer štvorcový, potom sploštený. Farba biela, stred často bledobéžový alebo bledohnedý. Pokožka hodvábna, suchá, hladká, často lúčovito popraskaná, u starších šupinatá. Pod tlakom alebo pri poškrabaní žltne.

Hymenofor (spodná strana klobúka)

Lupene pomerne tenké, voľné; najprv ružové alebo ružovobiele, vekom čokoládovohnedé.

Hlúbik

Výška 5–12 cm, hrúbka 1–3 cm, biela, štíhla, smerom k báze hluzovitá, vnútri niekedy dutá. Prsteň ovisnutý, sukničkovitý, s charakteristickým okrajom prechádzajúcim po celom obvode na spodnej strane. Pod tlakom a na báze chrómovo žltne.

Dužina

Biela; po prerezaní, najmä na báze hlúbika, okamžite nadobúda intenzívnu žltú (chrómovo žltú) farbu, ktorá neskôr vybledne do matne hnedej. Vôňa fenolová, opisovaná ako karbolová alebo atramentová, presladená, najsilnejšia na báze hlúbika a výrazne sa zintenzívňujúca počas varenia. Chuť veľmi nepríjemná – nesmie sa ochutnávať; neochutnávajte dužinu tejto ani žiadnej podozrivej huby.

Výtrusný prach a výtrusy

Výtrusný prach tmavý, hnedý. Výtrusy elipsoidné, hladké: 5.5–7 × 3–4.5 µm (opisy uvádzajú rôzne rozsahy).

Stanovište a rozšírenie

Ekológia. Terestrická saprotrofná huba. Rastie v listnatých a ihličnatých lesoch, pri cestách a v cestných krovinách, v parkoch, záhradách, na trávnikoch a lúkach, niekedy vo väčších skupinách.

Rozšírenie. Severná, Stredná a Južná Amerika, Európa, Západná Ázia, Afrika (severná a južná), zavlečená do Austrálie; v Európe veľmi bežná a rozšírená, v Poľsku pomerne častá. V Poľsku nie je právne chránená.

Tvorba plodníc. Od mája do októbra; podľa niektorých opisov najmä na jeseň.

S čím si ju možno zameniť?

• Agaricus arvensis (pečiarka ovčia) a Agaricus campestris (pečiarka poľná) — Dajú sa rozoznať podľa vône (anízovo-mandľová namiesto karbolovej); žltnú oveľa slabšie, nie chrómovo žlto a nie hneď na báze hlúbika.
• Agaricus bisporus (pečiarka dvojvýtrusná) — Niekedy zamieňaná; podrobné rozdiely: žiadne údaje.
• Agaricus sylvicola (pečiarka lesná) a Agaricus sylvaticus (pečiarka hájová) — Tiež podobné; vôňa a chuť odlišujú pečiarku páchnucu od iných pečiarok.
• Agaricus praeclaresquamosus, A. moelleri, A. pilatianus — Príbuzné druhy zo skupiny Xanthodermati, ktoré taktiež žltnú a voňajú po fenole; A. praeclaresquamosus má tmavosivé šupiny, A. pilatianus nemá hľuzovitý hlúbik.

Nikdy sa nespoliehaj na jediný znak. Ak si nie si istý – nezbieraj ju; ukáž hubu kvalifikovanému hubovému poradcovi.

Zaujímavosti

• Na Slovensku patrí tento druh medzi najčastejšie zamieňané huby, keďže si ho hubári v parkoch a záhradách často pletú s vizuálne podobnou pečiarkou ovčou či pečiarkou poľnou.
• Okrem oficiálneho slovenského mena pečiarka zápašná sa v slovenskom hovorovom jazyku bežne používa starší názov pečiarka karbolová, odvodený od jej špecifického zápachu pripomínajúceho karbol.
• Tento druh nie je na Slovensku zákonom chránený ani zaradený v Červenom zozname, keďže sa v teplejších oblastiach krajiny vyskytuje mimoriadne hojne na sídliskách, cintorínoch a v záhradách.