Hubárčenie – poľská tradícia od „Pana Tadeusza“ po dnešok

Grzybobranie – hubárčenie – patrí k typicky poľským tradíciám: septembrové vstávanie za úsvitu, prútený košík, rodinné „miestečka“ odovzdávané z generácie na generáciu a tichý súboj o prvý prawdziwek. V Poľsku sú huby súčasťou kultúry. Najslávnejšou literárnou stopou tejto tradície je scéna hubárčenia v III. knihe „Pana Tadeusza“ a ľudové názvy – prawdziwek, kozak, maślak, rydz, gąska, kania, podgrzybek – dodnes žijú v bežnej poľštine.

Prečo je Poľsko krajinou hubárov?

V polovici 20. storočia navrhli americký bádateľ R. Gordon Wasson a jeho manželka Valentina rozdeliť národy na mykofilov, teda ľudí, ktorí huby milujú, poznajú a zbierajú, a mykofóbov, ktorí k nim pristupujú s nedôverou alebo odporom. Slovania, vrátane Poliakov, sú v tomto rozdelení klasickým príkladom mykofilov.

Prispelo k tomu niekoľko vecí:

• Veľa lesov – lesy pokrývajú takmer tretinu Poľska a väčšina z nich je voľne prístupná.
• Vedomosti odovzdávané v rodine – deti sa učia huby od rodičov a starých rodičov, často skôr, než sa naučia názvy stromov.
• Hubárčenie ako spoločenská udalosť – spoločný výlet, rozhovory, porovnávanie košíkov.
• Sezónnosť – jesenný výskyt húb má v sebe niečo zo sviatku, na ktorý sa čaká celý rok.

Hubárčenie v „Panovi Tadeuszovi“

Najznámejší opis hubárčenia v poľskej literatúre nájdeš v III. knihe „Pana Tadeusza“ Adama Mickiewicza s názvom „Umizgi“ (približne „Zaliečanie“). Obyvatelia a hostia Soplicova sa vyberú do lesa na huby. Výprava slúži skôr ako spoločenská udalosť: huby sú zámienkou na stretnutia, flirty a drobné intrigy.

Mickiewicz opisuje les a jeho hubových obyvateľov so zjavnou nehou: vymenúva jeden druh za druhým, dáva im charakter a pripomína, ktoré hubári hľadajú a ktoré obchádzajú. Popri tom sa odvíjajú príbehy hlavných postáv – Tadeusza, Telimeny, Grófa – vrátane slávnej scény v lesnom zákutí nazývanom Świątynia dumania („Chrám rozjímania“). Hubárčenie sa stáva pozadím, na ktorom vidno celý spoločenský život šľachtického dvora.

Scéna zároveň ukazuje, že už v prvej polovici 19. storočia bolo hubárčenie v poľskej kultúre samozrejmou a spoločnou činnosťou, ktorá spájala generácie aj stavy. Oplatí sa siahnuť po origináli: je to jedna z najviac „lesných“ pasáží poľskej poézie.

Ľudové názvy húb

Poľskí hubári zriedka používajú oficiálne druhové mená. V lese žijú ľudové názvy – krátke, domácke a podľa regiónu veľmi rozdielne.

• Prawdziwek – hríb smrekový. Názov súvisí s presvedčením, že je to huba „pravá“ (prawdziwy znamená „pravý“), v lese najviac hľadaná. Hovorí sa mu aj jednoducho borowik.
• Kozak – kozáky (Leccinum), predovšetkým kozák brezový spod briez a kozák osikový, ktorému sa hovorí aj czerwoniak („červeňák“).
• Maślak – masliaky (Suillus), spoznáš ich podľa slizkej, akoby namastenej pokožky klobúka (masło znamená „maslo“).
• Rydz – rýdzik pravý, ktorý po poranení roní oranžové mlieko.
• Gąska – súhrnný názov pre mnohé čírovky (Tricholoma). Pozor: kedysi často zbieraná čírovka zelenkastá sa dnes považuje za nebezpečnú.
• Kania a sowa – bedľa vysoká, veľká huba s klobúkom ako dáždnik. V mnohých regiónoch sa jej hovorí sowa („sova“).
• Podgrzybek – suchohríb hnedý, jedna z najčastejších húb v poľských košíkoch.
• Kurka – kuriatko (Cantharellus cibarius), ktoré každý pozná podľa žltej farby.

Rovnaké slová môžu v rôznych častiach Poľska označovať rôzne druhy. Preto atlas Gribo uvádza pri každom druhu popri bežnom názve aj latinské meno.

Zvyky hubárov

Poľské hubárčenie má svoj nepísaný kódex, ktorý prežil generácie:

• Vyraziť za úsvitu – kto prv príde, ten prv zbiera. Skoré ráno znamená aj chladnejší vzduch a rosu v lese.
• Prútený košík – huby v ňom dýchajú a nepomačkajú sa, na rozdiel od igelitových tašiek.
• Nožík a palica – palicou odhrnieš lístie, nožíkom hubu očistíš.
• Tajné miestečka – rodinné miesta, o ktorých sa cudzím nehovorí, niekedy ani susedom.
• Súťaženie – kto nájde prvý prawdziwek, kto prinesie najviac, kto narazí na najväčšiu kaniu.
• Historky – rozprávanie o „hube takej veľkej, že sa nezmestila do košíka“, odovzdávané celé roky.

V Gribo majú tieto zvyky modernú podobu: mapu tvojich miest, výpravy s priateľmi, trofeje a hodnosti, ktoré rastú s tebou – s vlastným rebríčkom pre každý hubársky profil.

Tradícia nie je to isté čo bezpečnosť

Treba to povedať priamo: to, že niečo zbierali naši starí rodičia, neznamená, že je to bezpečné. Vedomosti o hubách sa menia.

• Olszówka, teda čechračka podvinutá, bola v Poľsku po generácie obľúbenou hubou do košíka. Dnes vieme, že môže vyvolať nebezpečnú imunitnú reakciu vedúcu k rozpadu červených krviniek – aj u ľudí, ktorí s ňou predtým nemali problémy.
• Gąska zielonka, čírovka zelenkastá, bola dlho ochotne zbieraná, ale po opísaných ťažkých otravách sa dnes považuje za nebezpečnú.
• Domáce testy (strieborná lyžička, cibuľa, stopy slimákov na klobúku) sú mýty, ktoré jedovaté huby od ostatných neodlíšia.

Preto dobré hubárčenie spája tradíciu s aktuálnymi vedomosťami. Zbieraj len druhy, ktoré poznáš bez najmenších pochybností. V mnohých krajinách sú niektoré druhy chránené zákonom – nechaj ich v lese. Každý neistý kus zanes k hubovému poradcovi alebo do mykologickej poradne. V Poľsku ich napríklad bezplatne posudzujú hygienické stanice. O tom, či sa huba dá jesť, rozhoduje hubový poradca. Viac v našej časti bezpečnosť.

Pri podozrení na otravu volaj 155 alebo 112 a vezmi zvyšky húb so sebou do nemocnice. Ak s hubárčením len začínaš, prečítaj si naše základy poznávania húb. Poľská hubárska tradícia má stovky rokov.

Zdroje

• Pan Tadeusz – Wikipédia (poľsky)